piatok, 1. júna 2012

Robinsoniada


Daniel Z.
Za polárnym kruhom


Bol som v Nórsku, keď jedného dňa prišiel zaujímavý list. List z Japonska. Musel som s posádkou prejsť po mori cez sever Ruska, aby som doviezol suvenír jednému bohatému kupcovi. Zo severu Nórska sme sa s posádkou vybrali na šíre more pokryté ľadom. 
Sme len malá skupinka na obrovskom tankeri. Brodili sme sa skupinkami ostrovov a ostrovčekov, keď vtom zrazu... prásk. Zlihal hlavný motor. Mali sme aj vedľajšie, no palivo sa vylialo a do lode tiekla veľmi rýchlo voda. Strieľali sme do vzduchu svetlicu za svetlicou, no nikto nás nevidel. Ja a Ráchel sme skočili na ľadovú kryhu. Nikde inde ďalšie neboli, lebo vlny z lode ich odviali. 

Tak sa začína príbeh mňa: Iva Běhounka a mojej sesternice: Ráchel Golštejnovej. Nechali sme sa unášať dva dni a dve noci, keď tu zrazu, pevnina. No po preskúmaní sme zistili, že od Ruskej pevniny to je kus cesty. Mali sme dosť zásob a s nimi sme prečkali do krátkeho leta. Minuli sme skoro všetko. Bol najvyšší čas na nájdenie potravy a vody. Nič sme nenašli, a preto sme sa vydali smerom na juh. 

Tam sme objavili noru ľadových medveďov. Žila ich tam celá svorka. My sme ich ignorovali, lebo sme mali dosť rýb, až dokiaľ nepadla moja sesternica medveďom do zajatia. Ja som utiekol, no Ráchel také šťastie nemala. Mňa prepadlo nesmierne zúfalstvo. V zime o dva vo víchrici som sa nešťastne zatúlal ich nory. Medvede boli v zimnom spánku a to mi veriť nebudete Ráchel tam odfukovala s nimi. S vedomím, že sesternica ešte žije som vo svojej iglú kreslil plány. Vzal som kusy ľadu pre prípad, že by sa medvede zobudili. Pomaly som odtiahol Ráchel preč a zobudil ju. Povedala, že musíme zmiznúť. Stala sa členkou ich svorky, takže nemohla újsť. 

Všetci sme zbalili zásoby, a utiekli ešte viac na juh. Dlhé roky sme tam spokojne žili, no ľadový medveď so svorkou sa vybrali na dlhé putovanie za potravou. Keď sme ho uvideli, prešli nám zimomriavky po chrbte. Z paniky sme skočili do tej ľadovej ako blázni a plávali sme smerom na západ. No zabudli sme na vodné tvory. Začala si nás obzerať skupinka strašidelných mrožov so zubami ako dýky.
 Robili sme sa mŕtvymi a verte tomu alebo nie, zabralo to. Ja som natrafil na mroží ostrovček a videl som aj na druhý koniec. 

Moje bydlisko bolo pod skalným previsom a Rácheline... úplne som zabudol na Ráchel! Sám neviem, kde ona skončila. Volal som po mori jej meno, no nedostal som žiadnu odpoveď. Možno je ďaleko, možno je mŕtva. Začal som robiť paniku. Chodil som po obvode ostrova a kričal som o stošesť. Po dlhých dvoch rokoch som to vzdal. 
Začal som zúriť na medveďov, na mrožov i na japonského kupca. Keby neposlal list, nikdy by som tu netrčal. Celého pobytu som mal plné zuby, a tak som začal uvažovať nad loďou a signálom pre lode. 

Možno sa pýtate: ,,Z čoho chceš urobiť loď,“ no odpoveď je prostá. Dlho som tie veci ignoroval, no teraz mi pomôžu. Sú to naplavené odpadky. Boli to sudy plávajúce dosky i kusy dreva. Trvalo mi to niekoľko dní – i týždeň, než som to plavidlo zostrojil. Prsty som mal celé zkrehnuté. 

Tesne pred vyrazením som počul nejaký hlások, ktorý vykrikoval moje meno. Bola to Ráchel, ktorá kôli mne riskovala život na kryhe. Bol som šťastím bez seba. Ona nezomrela! Ešte stále žije! Vyobímali sme sa a ani sme si nevšimli, že mroži sa trochu pohrali s mojou loďou. Ďalšie naplaveniny na ostrove neboli, a preto sa náš pobyt predĺžil. 

Čakali sme 5 rokov na záchranu, no ani loďka na obzore. Ja som skôr čakal na naplaveniny, ktorých bolo za ďalších 5 rokov akurát. Vďaka trpezlivosti sme sa vylodili z ostrovčeka po dlhých 11. rokoch. Na lodi sme sa živili rybami, no začali padať snehové zrážky a fučať vietor. Na obzore sme uvideli spŕšku svetlíc. Je to udalosť z pred mnohých rokov. 

Išli sme tým smerom a tam ostal iba ľadovec a kus lode. Ďalej na juhu sme uvideli prístav. Naša posledná šanca. Vtom ráchelinu loď chytil žralok. Nemala šancu. Musel som sa rozhodnúť medzi ňou a prístavom. Láska zvíťazila. Skočil som na Ráchelinu loď a odtrhol sa od žraloka. 
No opäť naša loď stroskotala. Všetky sudy boli pretrhnuté. K prístavu to nemôže byť ďaleko. Išiel som spať pod holým nebom s vedomím, že tu budem 5 rokov. 
No obchodná loď nás hneď zachránila. Konečne doma!
17 rokov na mori.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára